Muškáty, správnejšie pelargónie, tvoria veľmi bohatú skupinu rastlín, existuje skoro 300 botanických druhov a k tomu stovky, možno dokonca tisícky záhradných odrôd. Pelargónie pochádzajú prevažne z južnej Afriky (asi 90 % z celkového množstva), len pár druhov rastie v iných lokalitách sveta (Madagaskar, Yemen, Tasmánia…) Za prvé pelargónie vďačí Európa pravdepodobne cisárovi Františkovi II., ktorý podporil botanickú exkurziu vedenú pod hlavičkou viedenskej botanickej záhrady do južnej Afriky(1785). Záhradník Scholl v južnej Afrike strávil 4 roky a neúnavne posielal do Viedne zásielky s nádhernými juhoafrickými rastlinami – a pelargónie medzi nimi nemohli samozrejme chýbať. Už začiatkom 19. storočia sa muškáty dostávali do záhradníckych zbierok a odbornej literatúry. V roku 1821 o nich botanik Sweert vydal prvú monografiu, ktorá vyšla v Londýne.
Sláva pelargónií bola ako na hojdačke, chvíľu boli slávne, chvíľu v zabudnutí… Šľachtenie nových odrôd vzbudzovalo nové vlny záujmu, ale keď sa objavili iné, úplne nové druhy rastlín, občas pelargónie ustúpili, aby sa za čas s ešte väčšou slávou vrátili do obydlí bežných ľudí – v mestách, i na vidieku.
Zvláštnu skupinu pelargónií tvoria druhy a odrody, u ktorých do popredia vstupujú aj iné faktory než krása kvetov. Je to najmä farebnosť listov, ich tvarová variabilita a veľmi silné vône. Niektoré pelargónie sa dokonca pestujú vo veľkom na plantážach práve pre veľmi výrazné voňavé efekty. Ich esenciálne oleje sú tak výrazné, že sú súčasťou zmesí pri výrobe tých najslávnejších značiek voňaviek. Pestrolisté druhy a kultivary zase hrajú všetkými farbami, takže bývajú krásne bez ohľadu na to, či práve kvitnú, alebo nie. O kráse týchto rastlín by mohli písať celé ódy aj zberatelia, pelargónie mnohí pestujú v špecializovaných zbierkach, aby sa mohli schádzať v kluboch a vymieňať si medzi sebou rastliny aj skúsenosti s ich pestovaním.
